Michal Meško

„Ušiel nám vlak,” povedal jeden Čech o inováciách vo svojej krajine.

Ak Česko vníma, že im ušiel vlak, Slovensko akoby o ňom ani nevedelo.

A tak hádam jediná vec, ktorú automatizujeme a zrýchľujeme, je zvyšovanie minimálnej mzdy. Síce nám je to figu platné, lebo to firmy akurát tak posunú do cien, ale preboha nechoďte na nás s nejakými kaviarenskými rečami o fungujúcom štáte, reformách, inováciách a produktivite práce!

Tento graf z Trendu je jeden z najdôležitejších, ktoré potrebujeme všetci na Slovensku poznať.

Štve ma to kvôli človeku z fabriky, ktorý práve dokončil nočnú a vracia sa k rodine. A hoci si na výplatnej páske uvidí každý rok viac, v nákupnom košíku nie.

Štve ma to kvôli špičkovej vedkyni, ktorá sa vrátila z najlepšej svetovej inštitúcie, a musí drankať granty a do mikroskopu si svietiť baterkou.

Štve ma to kvôli babičke z Očovej, lebo akokoľvek bude niekto hulákať, keď ochorie (a na Slovensku pravdepodobne ochorie skôr ako je to bežné inde), nedostane sa jej starostlivosti, ktorú by si ľudská bytosť zaslúžila, ale modlenie sa o termín u lekára a potom o pár mesiacov hodiny hľadenia na padajúce kachličky v čakárni.

Štve ma to kvôli šikovnému podnikateľovi, ktorý tu budoval svetovú firmu a pomáhal inovačnú krajinu tvoriť, no vyštvala ho nenávisť. Alebo inému, ktorý bol nonstop terčom, lebo mu na Slovensku príliš záležalo. Ale Slovensku nezáležalo na ňom.

Štve ma to kvôli všetkým, ktorí vyštudovali najlepšie zahraničné školy, no vzdali sa rozprávkových kariér v korporáciách, aby zasvätili svoje životy práci pre nás ostatných, pre štát, kultúru, vedu, inovácie, pre našu budúcnosť… a dnes sú jeden po druhom systematicky odvolávaní, vyháňaní a ponižovaní.

Niektorí sa z toho so zdvihnutou pästičkou ešte aj tešia. Ako ich vyženieme. Ako ich, boha, vyženieme.

No najviac ma to štve kvôli deťom. Pretože vo mne klíči pocit zlyhania.

Že im nezanecháme krajinu v lepšom stave, v akom sme ju našli. A že to už bude (drahé) maslo nielen inej generácie, ale aj tej našej.

Je to hanba všetkých, ktorí nonstop vyťahujú zástupné a pudové témy, no nemajú ani štipku odvahy skutočné problémy vôbec priznať a vysloviť. Tých, ktorí neváhajú kvôli sebe potopiť celú budúcnosť Slovenska. Je im to zbabelo a cynicky jedno.

Nepočujem nič o tom, ako zaostávame. Nepočujem žiadnu víziu, ničovaté nič.

Počujem však, že problémami sú privysoké tresty za korupciu, cyklochodník na Vajanského, priveľa slobody v umení, neziskovky suplujúce zlyhávajúci štát. A, samozrejme, karnevaly gymnazistov.

Všetkým tým krajinám z grafu stačilo 10 rokov, aby nás z prvej priečky odsunuli na poslednú.

Zatváram oči. Dovolím si precítiť tú emóciu. A potom urobiť to najťažšie: načerpať z nej energiu. Nenechať len nekompetentných budovať obraz a budúcnosť Slovenska. Nenechať si zobrať vlastnú krajinu. Aby som sa raz nemusel úplne hanbiť, čo sme to tu dopustili – pred deťmi, aj pred sebou.

Matúša Valla som pri jeho prvej kandidatúre na primátora Bratislavy podporil verejne aj finančne. Dokonca som kvôli nemu zaplatil aj ten kolok za 4,50 eur a konečne zmenil trvalý pobyt! Čo z toho mám?

Zrušené pomenovanie “Martinus” zo zastávky MHD pred naším kníhkupectvom na Obchodnej. Presmerované linky tak, že na nej z električky vystupuje menej ľudí. Menej možností parkovania v okolí mojej práce a spoplatnené aj to pred školou. Vyhradené buspruhy, kvôli ktorým niekedy stojím dlhšie v zápchach. A ani tých cyklochodníkov na mojich trasách neurobil toľko, ako sľúbil!

Tak ak toto sú tie ospevované korupčné výhody podporenia nejakého kandidáta, to vám ďakujem pekne aj s takou politikou!

Ale viete čo? Tentokrát som ho podporil ešte viac. Nie napriek veciam vyššie, ale práve kvôli nim. Pretože presne tak sa majú robiť veci verejné: nie len pre mňa, tu a teraz, ale pre ľudí, pre dobro väčšiny, pre budúcnosť. Pre víziu, ku ktorej nevyhnutne vedie cesta, trvajúca ďaleko viac ako jedno volebné obdobie. Nedá sa oklamať, urýchliť, krajšie predať. Treba si ju trpezlivo odmakať.

Spomenuté veci sú len čriepok. Kultivovanie verejného priestoru, upratovanie plytvaní a vyciciavaní spoločných peňazí, prebúdzajúce sa zdravé sebavedomie mesta. Nenápadné, aj ambicióznejšie projekty. Trpezlivé a systematické prerábanie niektorých základov, bez ktorých sa zmysluplne rozvíjať nevie a nebude vedieť. Jasné hodnotové postoje. Otvorená komunikácia a úprimný život mestom, celé roky, s konkrétnym programom, cieľmi a prácou.

Matúš nie je dokonalý, to nie (veď viď tie dôkazy v úvode!). V skutočnosti mám však pocit, že najviac jeho nedokonalosti vnímajú… developeri a ľudia, ktorým šliapol na otlaky (a pochybné zdroje príjmov). “Ja rozumiem, že chce robiť dobré veci, ale musí akceptovať aj realitu.” alebo “Ja chápem, že to chce hrať na pekného u ľudí, ale aj naše záujmy sú hádam legitímne a nechápem, prečo v tom nechce robiť kompromisy!” sú len dve z viet, ktoré som započul.

Alebo že “Vallo robí len chodníky!” Ah, áno, Matúšov fetiš – lavičky, chodníky a kvalita verejného priestoru vôbec. Keď som sa nedávno prechádzal ulicami pražských Vinohradov, snažil som sa identifikovať, prečo sa tam cítim inak. Nádherné zrekonštruované budovy, zelené parky, minimum reklám, kaviarničky takmer na každej ulici… áno. Potom som sa pozrel pod nohy a videl som pekný, čistý chodník, bez kakofónie rôznych materiálov a jaziev po rokoch rozkopávok. “Len chodník”, ktorý však svojou krásnou mozaikou mačacích hláv doplnil dôležitý dielik do skladačky toho, prečo som sa tými ulicami prechádzal s úsmevom.

Pred rokmi bol pre mňa Plán B(ratislava) sviežim vetrom v tom, ako sa dá robiť verejná služba s víziou. A hoci sa veci vyvíjajú, aj po rokoch je pre mňa stále skvelou reprezentáciou mesta, v ktorom by som raz chcel žiť. Matúš Vallo a jeho Team Bratislava budem voliť aj tentokrát, pretože som presvedčený, že aj vďaka nim sme sa v Bratislave konečne vybrali správnymi… chodníčkami.

#bratislava

MALÝ ZÁZRAK

Apple Store. Nike. Disneyland. Adidas. Emirates.

To sú niektorí z víťazov v krajinách, kde KPMG robí prieskum o Zákaznícky najobľúbenejšiu značku.

A opäť medzi nich patrí aj Martinus.

Už siedmy rok po sebe. Ako jediná značka na svete.

Nepíšem to, aby sme sa chvastali – aj keď sa priznám, že zdieľať tento úspech so spolužiakmi na Harvarde bol celkom fajn pocit.

Píšem to preto, že napriek všetkým výzvam, ktoré máme, sa nám na Slovensku darí písať aj takéto príbehy. A nechcem na to zabúdať. Pretože to ocenenie si zaslúžia všetci ľudia, ktorí tvoria Martinus: všetci naši zamestnanci i brigádnici, ale aj všetci, ktorí nám už niekoľko desaťročí neúnavne dávajú svoju dôveru pri svojom cestovaní kúzelným svetom kníh.

Na konci dňa to totiž nie je „firma“ a „zákazník“. Sú to ľudia, ktorí sa snažia robiť niečo zmysluplné pre iných ľudí. A sem-tam sa popri tom podarí aj malý zázrak. Ďakujeme! ❤️

IDEME ĎALEJ. AJ KEĎ TO (ZASE) POTRVÁ O NIEČO VIAC.

To ťaživé na úvod: viem, že časť ľudí sme (opäť) stratili. Tí, ktorí to so Slovenskom vzdali dávno a odišli, opäť prišli o kus chuti na návrat. Tí, ktorí mali kufre predbalené, možno kupujú letenky. A u niektorých to možno zasialo myšlienku na odchod.

Pre tých, ktorí zároveň vieme, že je ťažké pri tomto všetkom zostať, ale v skutočnosti ešte ťažšie od všetkého a všetkých odísť, nasledovné riadky.

Veľa vecí sme si tu rozbili. Spoločnosť, dôveru, nádeje. (Mimochodom, nie sme v tom zase až také snehové vločky, v nejakej miere sa to deje naprieč celým svetom.)

Je nás však na Slovensku naozaj veľa, ktorí chceme inú krajinu ako tú, za akú sa teraz vydávame. Chceme krajinu, kde sa hrá podľa pravidiel, kde sa nedávajú podpásovky, ktorá neslúži len časti ľudí, ktorá dáva nádej, inšpiruje, nie je zahľadená iba do seba, chce aj dávať, nie si len brať.

Len to vyzerá, že tých, ktorí to chcú inak, je aktuálne o niečo viac.

Hocí víťaz je jeden, odmietam zjednodušovať to len na „toto je obraz Slovenska“. Keby 90 tisíc ľudí – ani nie 2% krajiny – volilo opačne, veľa ľudí by dnes oslavovalo (a tí, ktorí dnes oslavujú, by boli zase smutní). Toto nemá byť “kebyzmus”, ani ignorovanie trendov, ani zľahčovanie dôsledkov toho, že víťaz dostáva do rúk obrovský mandát v mene celej krajiny. Je to len pripomenutie, ako často skĺzneme k čiernobielemu fatalistickému pohľadu na základe relatívne malého rozdielu.

Áno, bojím sa, že to nebude dobré. Viem, že niekedy stačí malý rozdiel vo výhybke na to, aby nás na dlho poslala nesprávnym smerom (a bojím sa, že toto ta situácia je), že dostať sa späť a opraviť veci bude trvať. Že stratíme čas.

Ale bude to ešte horšie, ak sa budeme opúšťať. V bolesti toho všetkého je možno pohodlnejšie si povedať, že je to tu stratené, že svojej krajine už nerozumieme, že to balíme – ako si pripomínať, že veľká, veľká časť krajiny prežíva a cíti v skutočnosti to isté. Že si Slovensko predstavujeme inak. A že stále máme právo a možnosť snažiť sa ho také aj tvoriť.

Stále verím, že príde čas, kedy ľudia zo Slovenska nielen prestanú odchádzať, ale začnú sa sem vracať. Nebude to ľahké, nie je to ani isté, lebo už síce verklíkujem, ale samé sa to nestane. Hlboký rešpekt a vďaka všetkým, ktorí to so Slovenskom nevzdávajú a stále na ňom makajú.

Ľudí včera nezmobilizovala nádej, ľudí zmobilizoval strach. Brániť sa strachu je náročné, lebo keď raz niekto zaseje jeho semienko, stačí ho už len polievať.

Ľahšie sa ničí ako tvorí.

Ľahšie sa straší ako inšpiruje.

Ľahšie sa rozdeľuje ako spája.

Ľahšie sa vymýšľa ako hovorí pravda.

Ľahšie sa vidí viera, keď idú veci dobrým smerom, ako keď sa zrazu rozľahne tma.

Tak to vždy bolo a tak to vždy bude. Pretože hodnota nevyhnutne vzniká tou ťažšou cestou, inak by to nebola hodnota.

Nezasievajme si zbytočne ďalšie semienka beznádaje – a ak tam aj sú, nepolievajme si ich najviac my sami.

Stále to s nami nevzdávam. Dobre bude. Len to potrvá o niečo viac.

NAJLEPŠIA HLÚPOSŤ, KTORÚ MÔŽEME UROBIŤ PRE NAŠE DETI

“Mami, v triede už všetci pijú alkohol! Môžem aj ja?”

Keby za vami prišlo 8-ročné (alebo aj 13-ročné) dieťa s takouto požiadavkou, asi by ste ju považovali za absurdnú.

A predsa, vedome im v tom veku dávame do rúk niečo, čo na ne môže mať devastačný účinok: smartfón. Bránu do neregulovaného virtuálneho sveta, ktorým sa učia nahrádzať ten reálny. Kde stačí odkliknúť, že sú dosť staré, aby mohli nonstop sledovať TikTok alebo videli veci, pri ktorých by sme sa aj my červenali.

Naša Lily bola cez leto na športovom tábore. „Koľko detí tam malo smartfón?“ pýtam sa. „Všetky,“ odpovedá potichu. „Aj tie 7-ročné.“

No a teda, keďže začína nový školský rok a onedlho bude mať 11, aj ona práve dostala svoje prvé mobilné zariadenie… hodinky s GPS.

Nemá ani tablet, iba starý notebook. Vždy, keď ho chce použiť, príde sa opýtať a za pár desiatok minút si vyhľadá, čo potrebuje na projekt do školy, nahrá úlohy a odpíše kamoškám na e-maily.

Nepoznám veľa rodičov, ktorí by sa tešili, že sa ich deti strácajú v smartfónoch. Naopak: sami niekedy nevieme kontrolovať, koľko času na nich trávime, vieme, ako nás to robí nepokojnými, spúšťa porovnávačky a FOMO.

Napriek tomu väčšina napokon podľahne pišťaniu ratolestí, zúfalo sa chytajúc jedinej racionálnej slamky, že aspoň budeme vedieť, kde sú a môžeme im zavolať. Lenže na to nepotrebujú iPhone. Na to bohate stačí tlačítkový „dumbphone” či hodinky so SIM.

Mobily prinášajú toľko vzrušujúcich (a každých 15 sekúnd nových) dávok dopamínu, stále lepšie prispôsobených konkrétnemu človeku, že prestane existovať čokoľvek, čo by sa tomu v reálnom svete vyrovnalo. Ten sa zrazu javí nudný a príšerne pomalý. Dieťa do tých „zážitkov“ nemusí nič investovať, len hodiny samé sedieť v izbe.

A to všetko v období, kedy sa deje najväčší rewiring mozgu (9.-14. rok života), vyvíjajú sa kľúčové systémy, ktoré mu majú pomôcť stať sa dospelákom a zvládať výzvy i radosti skutočného života: sebakontrola, schopnosť komunikovať a vychádzať s inými ľuďmi, odkladať potešenie, byť tu a teraz.

Cez leto som čítal mrazivú knihu: Anxious Generation (link v komentári, veľmi odporúčam). Prílišná rodičovská ochrana v reálnom svete a primalá v tom virtuálnom sú podľa autora hlavné dôvody, prečo sa nám rodí „úzkostná generácia“ so zásadným nárastom depresií a chýbajúcich sociálnych zručností.

Ponúka však aj pár rád, čo s tým:
1. Žiadny smartfón do 14 rokov
2. Sociálne siete až od 16 rokov
3. Školy úplne bez mobilov
4. Menej dozoru a viac nezávislosti pre deti

Dnes začína nový školský rok. Okrem želania, aby naše deti opäť o niečo zmúdreli, dajme si aj jednu výzvu k „hlúposti”: dohodnime sa s aspoň pár rodičmi v triede, že svojim deťom dáme smartfón, až keď budú mať 14. Dovtedy, ak telefón, nech je „hlúpy”. Zníži to všetci-majú-mobil tlak na nás a deťom dá partiu, s ktorou môžu tráviť čas behaním po ihrisku, nie prstami po mobile. Aby boli „smart“ najmä naše deti, nie krabičky, ktoré majú vo vreckách.

OD APRÍLA DO APRÍLA: SOM SPÄŤ

Takto pred rokom som sa vydával na cestu mne neznámu, sabatikalovú. Vymazal som maily, prerušil kontakty s prácou a začal nový (ne)režim dní.

V októbri som sa potom znovu začal zapájať do niektorých projektov v Martinuse, no bez oficiálnej role – firmu naďalej ako interim CEO krásne kormidlovala Andrea Mešková. Mojich pár dní do týždňa bol v skutočnosti test, koľko času som už pripravený venovať práci – a akej.

Bolo to krásne obdobie: nie vždy len ľahké a priamočiare, ale mimoriadne osožné. Pomohlo mi na chvíľu spomaliť, tráviť viac času s blízkymi aj sám so sebou, ponoriť sa do intenzívneho štúdia, aj do športového sebatýrania 😉 (Pár tipov „ako na sabatikal“ napíšem nabudúce.)

Ale najmä, znovu si potvrdiť, aký vďačný som, že práve knihami môžem preplietať svoj život a s akou úžasnou partiou ľudí to môžem robiť. Teda… prvoaprílové privítanie môjho oficiálneho návratu, kedy sa všetci nahodili do košieľ, oblekov a šiat (na čele s Andy), len mne o tom akosi „zabudli“ povedať, potvrdzuje, že niektoré veci sa v Martinuse asi nikdy nezmenia. Našťastie.

Ako sme však od začiatku predpokladali, nevraciam sa na úplne rovnakú rolu. Veľa sme sa s Andy a tímom rozprávali aj o tom, čo sú moje silné stránky, kde viem prinášať Martinusu najväčšiu hodnotu – a naopak, v ktorých oblastiach bude najlepšou voľbou zase Andy, jej talenty a skúsenosti. Otvorene priznávame, že niekedy rozdiely medzi rolami nebudú úplne jasné – a ani nemáme tú ambíciu. Vnímame sa nielen navzájom, ale aj spolu s celým Martinusom, ako súčasť neustále sa vyvíjajúcej skladačky.

A teda hoci sa vraciam na pozíciu CEO, vytvárame zároveň novú pozíciu COO, ktorú bude zastávať Andy. Oblasti, ktoré pôvodne všetky spadali priamo podo mňa, si v tomto dvojzáprahu rozdelíme.

Andy bude naďalej pomáhať nastavovať ako v Martinuse fungujeme a pokračovať v transformácii k agilite a multidisciplinárnym tímom, ktorú započala. Bude sa venovať rozvoju a realizácii našej stratégie, ako aj pomoci s priorizáciou vecí, ktorým budeme venovať našu energiu a zdroje. Pod jej krídla po novom patria naše kníhkaviarne, logistika, obchodný tím, MX (HR), digitálny produkt a vývoj.

Ja sa budem najviac venovať témam stratégie, dlhodobého rozvoja, investícií, prepájania vecí či synergií, ako aj mojej srdcovke: zážitku a hodnote, ktoré pre našich zákazníkov a čitateľov vytvárame. Sem-tam sa asi (rád) nevyhnem aj konferenciám, médiám či grafomanstvu na LinkedIne 😇 Budem priamou oporou pre tímy e-commerce, marketing, financie, inovačný Explore a Krajinu čitateľov.

No a samozrejme, obaja a napokon i s celým Martinusom budeme naďalej strážiť a rozvíjať našu kultúru, hodnoty a napĺňať náš zmysel: spájať ľudí s knihami, aby v sebe rozvíjali to dobré. S vášňou, človečinou, wow a stále lepšie.

Ďakujem Andy a všetkým, ako ste uplynulý rok rozvíjali Martinus aj seba navzájom. Je nádherné vidieť, čo ste vybudovali, naučili sa a zmenili, a teším sa, že sa môžem opäť k tomu všetkému naplno pridať ❤️